LIST ZILINSKYM (MK, MD, 04-2007) ------- Milí kolegovia, kolegyne, rodáci, Žilina sa môže popýšiť viacerými pozoruhodnými architektonickými dielami a zažila pár skvelých období, ktoré zanechali na jej stavebnej tvári blahodarné vplyvy. Veď aj ostatná Jurkovičova cena putovala právom do Žiliny a nebola to jediná, ktorú ste Vy, architekti či architektky tohto mesta získali. Osobitne šťastnú dobu prežil v našom meste jeden architekt, ktorý doňho prišiel v čase, keď zažívalo prudký moderný rozvoj. Nebol to Žilinčan, pochádzal z Považskej Bystrice a študoval v Brne. Mal však to šťastie, že Žilina mu umožnila vytvoriť množstvo vynikajúcich stavieb. Jeho diela sú tu také očividné a elegantné, že jej vtláčajú charakteristický a neopakovateľný kolorit, ktorý postrehne každý, kto mesto trošku podrobnejšie pozná. Vy už iste viete, o kom hovoríme. Áno, máme na mysli architekta Michala Maximiliána Scheera (1902 – 2000). Scheer bol ten, kto už v dvadsiatych rokoch minulého storočia presvedčivo horoval za modernú architektúru, on postavil v Žiline prvý dom so strešnou záhradou, dokonca – znie to neuveriteľne – presne vtedy, keď túto zásadu moderny použil aj slávny Le Corbusier. Viedenský historik umenia Max Eisler o ňom napísal (1932): „architekt Scheer našiel (v Žiline) pre začiatok veľmi priaznivú situáciu. V iných krajoch strednej Európy musia mužovia v jeho veku márniť celé roky neplodnými projektmi. Scheer mal možnosť väčšiu a dôležitejšiu časť projektov uskutočniť“. Jeho obetavosť a zanietenosť pre modernu obdivoval aj známy brniansky funkcionalista Josef Polášek a jeho vitálnu invenciu nemohli neoceniť ani po vojne, keď roku 1965 aj on získal Jurkovičovu cenu. Dnešný búrlivý stavebný rozvoj však nepraje práve elegantne prostým dielam funkcionalizmu. Necitlivá obnova takýchto budov môže veľmi ľahko zotrieť ich pôvodný charakter. Vidíte to na takzvanom finančnom paláci, dnes banke Dexia, najkrajšom príklade konštruktivistickej architektúry na Slovensku. Kde už je jemnosť jej polvalcového presklenia, kde osobitý brizolit, taký typický pre Scheerove diela! Iste je ťažké usilovať o to, aby sa udržal pôvodný asketický vzhľad kolónie Svojdomov, kde si každý z majiteľov má právo svoj domček rozšíriť, ale nebude Vám ľúto, že jediné sídlisko na celom Slovensku, ktoré sa trochu ponáša na legendárny štutgardský Weissenhof, na viedenský Werkbundsiedlung, či na pražskú Babu, sa čo nevidieť načisto stratí? Zo spomínaného domu so strešnou záhradou už dnes zostala len fotografia, z ktorej sa zdá, že stál na vtedajšej Masarykovej ulici. Nedávne nadstavanie bývalého Grossmanovského domu takisto nepatrí medzi počiny, ktorými by sa mohla súčasná tvorba pochváliť, hoci sa pôvodná stavba dá pod ňou identifikovať. Neraz však aj také prestavby, ktoré zásadne nemenia figúru pôvodného diela môžu jeho hodnotu načisto potrieť. Myslíte si, že niekde na Slovensku možno nájsť taký pekný príklad expresionizmu, akým bol rohový rodinný dom na Daxnerovej ulici? Prečo však bolo treba skryť pôvodné tehlové úseky priečelia? Veď tým sa stratil ústredný motív domu a keď ho pretreli novými sviežimi farbami máme už pred očami iba paškvil, na ktorom len znalci poznajú, že bol kedysi výbornou architektúrou. Nehovoríme už o surovom spôsobe, ako sa na skromné a pritom elegantné stavbičky obchodov na farských schodoch navalili ťarbavé nadstavby a kulisovitý kameň – podľa projektanta tejto prestavby zrejme lepší ako tradične krásny slovenský travertín – a zotrel aj posledné stopy toho, čo tam bolo navrhnuté veľkým Scheerom. Milí rodáci, architekti a architektky mesta Žiliny, obraciame sa na Vás s naliehavou prosbou, zachráňte silné Scheerove výkony pre nás i pre budúce generácie. Zaobchádzajte s nimi aspoň tak, ako sa Vám to podarilo pri obnove Scheerovho niekdajšieho obchodného domu Hustý. Naše mesto nebude bohatšie, keď sa nafarbia, obalia, na nepoznanie prestavajú či dokonca zničia jeho diela. Práve naopak, bude chudobnejšie o tú vrstvu svojej minulosti, ktorá svedčila o vtedajšom sebavedomí, stavebnej aktivite ale aj kultivovanosti a jemnosti. Nestraťme jeho jasné dispozície, zreteľné hmoty, krásne kompozície, veľkorysé okná, či typické povrchy. Nestraťme aristokratický a pritom moderný vstup, aký má Trávničkov dom, záhadné vstupné priečelie školy na Závaží, posledné domy kolónie Svojdomov, proporcie pôvodných okien, ktoré sa tak ľahko dajú nahradiť hrubými plastovými, ako sa to stalo na jeho vlastnom dome pri Sade SNP. Alebo sme už medzitým, ako píšeme tieto riadky, zasa o niečo z toho stihli prísť? Keď v poslednom roku minulého storočia architekta Scheera v Bratislave pochovávali, zišlo sa v krematóriu už len málo pozostalých, veď ako 98-ročný prežil veľa zo svojich druhov a bol posledným veľkým architektom medzivojnovej éry. S naším mestom sa, žiaľ, nelúčil v dobrom. Keď sa stal terčom nespravodlivých obvinení v totalitných 50.rokoch, odišiel do Nitry. Nedopusťme, aby sa zasa v dnešnej dobe zopakovalo podobné nespravodlivé zaobchádzanie s jeho dielami. Prosíme Vás, pokiaľ je to vo Vašej moci, zabráňte tichému ničeniu jeho dobrej architektúry. Môžete to urobiť tak, že budete hľadať šetrné spôsoby jej obnovy, ak sa Vám ich projektovanie dostane do rúk, citlivým alebo aj naliehavým upozorňovaním svojho okolia na jej kvalitu, môžete zvážiť návrh za vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku alebo za pamätihodnosť. Úprimne Vás o to prosíme. ------- Martin Kvasnica (1958, Žilina) a Matúš Dulla (1950, Žilina) ------- Bratislava, apríl 2007